To, že urobíte len o trocha lepší produkt ako
konkurencia, nie je veľmi funkčný spôsob, ako sa postaviť proti gigantovi vášho
priemyslu. Úspešný je ten „zaostalec“, ktorý nenechá ležiace psi naďalej spať,
a namiesto toho zatrasie celým trhom tým, že robí veci inak.
Keď sa im vo všetkom vyrovnáte, veľkí chlapci si obvykle
aj tak nájdu cestu, ako poraziť silou akéhokoľvek otravného novoprišelca –
takže nováčik sa vždy musí uistiť, že hracie pole je pre všetkých absolútne
rovnocenné. V skutočnosti ani nechcete vstúpiť na ich hracie pole – ešte
viac ich zmätiete, ak budete šprintovať po postrannej čiare, zatiaľ čo oni
zapadnú do blata v strede. Môžete si byť istí, že to funguje, keď začnú
plakať, že podvádzate!
Čo by ste urobili v akomkoľvek biznise,
v ktorom si musia noví hráči obvykle kupovať svoju pozíciu cez hlboko
zlacnené ceny lístka, proti niekomu, kto zrazu za peniaze dáva hodnotu,
a úžasný zákaznícky servis? Podlezenie votrelcových cien samo o sebe
fungovať nebude, ak je cena len jednou zo zbraní v jeho inovatívnom
arzenály.
Virgin Atlantic skryla svoju skutočnú silu tým, že prišla
na herné pole z boku, a s produktom, ktorý bol vo všetkých
ohľadoch aspoň tak dobrý, ak nie lepší, ako produkty prvej triedy konkurenčných
gigantov. Už ani nehovorím o tom, že bol o telo koňa pred ich
očividne priemernou biznis triedou. Skutočným trikom tejto triedy však bolo jej
pomenovanie - „Vyššia trieda“ – ťah, ktorý priviedol väčšinu leteckých spoločností
k záveru, že je to naša prvá trieda. Čo sa týka kvality to tak aj bolo.
Ale celá trieda bola navrhnutá ako biznis trieda – vrátane ceny, a tak sa letecké
spoločnosti zamerané na biznis triedu, ktorých firemné cestovné smernice
dovoľovali len biznis triedu, a nie prvú triedu, vnímali náš systém Vyššej
triedy ako podvádzanie systému – čo sa nám presne hodilo! Kopli sme do koní
ešte viac, a začali sme vo vyššej triede rozdávať bezplatne limonádu –
niečo, čo naša konkurencia nerobila ani v prvej triede. Preto dokonca aj
spoločnosti, ktoré používali Concordy a platili sa u nich nadzvukové
lístky, museli položiť peniaze na drevo, a zaplatiť si svoju vlastnú
letiskovú dopravu.
Ale všetko nebolo len o tom, aká je predná strana
autobusu, ktorým sa na letisko doveziete. Zistili sme, čo cestujúci chcú,
a zlepšili sme ekonomickú stránku veci, tak isto ako aj zväčšili výber
jedál. Mali sme poriadne slúchadlá, keď všetci ešte mali tie odporné gumené
tuby, a najväčšou inováciu (hneď veľa palubného personálu, ktorý bol na cestujúcich
milý) bola televízia na zadnej časti sedadla v každom jednom sedadle
lietadla – dokonca aj v ekonomickej triede. To bolo niečo, čo nemali
v iných aerolinkách ani v prvej triede. Naši veľkí konkurenti si
mysleli, že sme sa načisto zbláznili (a možno sme sa skutočne zbláznili!),
a s každou pridanou vymoženosťou boli čoraz viac presvedčení, že nie
sme schopní udržať našu pozíciu na trhu.
To, čo si veľké aerolinky nedokázali všimnúť bolo, že
všetci ľudia, ktorí cestovali lietadlom – vrátane mňa – už mali plné zuby platenia
nehoráznych súm za chabé služby, ktoré sa rok čo rok zhoršovali. Boli
v tom najnebezpečnejšom stave, keď si mysleli, že ak nemajú horšie služby
ako konkurencia, sú na tom dobre. Nechcelo to nič viac, len aby do ringu
vstúpil malý outsider, zatriasol statusom quo priemernosti, a začal
udierať do súperov z vyššej váhovej kategórie.
Originálny článok: http://www.virgin.com/richard-branson/how-to-take-on-a-big-business-competitor
Preložil: Andrej Kras (ArPharazôn)
Fotky: Titulná fotka - Les Chatfiled, cc-by
Lietadlo - Joao Carlos Medau, cc-by
Tento článok je možné v neskrátenej a neupravenej podobe šíriť nekomerčným spôsobom s pridaním zdroja http://kapitalizmus24902.blogspot.sk vrátane všetkých skôr uvedených zdrojov a celej tejto poznámky. A ideálne by bolo, ak by ste sa na mňa nejako nakontaktovali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára